• cieľ

• meranie citlivosti zmyslov:

• závislosť rastu pocitu od veľkosti podnetu
• kvantitatívny vzťah – fyzikálny podnet (definovaný, známy) / pocit (odmeraný)

• predstavitelia

• pomer medzi základným podnetom (I – intenzita štandardného podnetu) a jeho prírastkom (dI – prírastok intenzity zodpovedajúci najmenšiemu pozorovateľnému rozdielu – JND / just noticeable difference) je konštantný (k)
• rozdielový prah pre každý zmyslový orgán je relatívne konštantou veličinou, udáva aký pomer má byť medzi prírastkom a počiatočnou veľkosťou podnetu, aby vznikla pociťovaná, práve badateľná zmena podnetu

• pri riešení vzťahu podnet/pocit - pozornosť na meranie intenzity pocitu (“subjektívny”), vyvolaných fyzikálnym podnetom (“objektívny”)
• hlavný cieľ = stanoviť zákonité kvantitatívne vzťahy medzi fyzikálnym a psychickým svetom (intenzita podnetu / “kvantita” pocitu)
• “Fechnerov postulát” – subjekt nemôže bezprostredne (priamo) kvalitatívne poznávať pocity
• nepriama metóda merania - JND

• pri raste intenzity podnetu veľkosť pocitu zo začiatku rastie rýchlo, potom stále pomalšie

• ...vzdajme česť Fechnerovi ale kriticky preverme jeho zákon...

• priame metódy škálovania pocitov (napr. frakcionačné – probant má vybrať/prispôsobiť si podnet tak, aby jeho subjektívna veľkosť pocitu bola určitým zlomkom – frakciou – zo štandardného podnetu, intenzitu ktorého si pamätá)

• poznanie – identifikácia, resp. znovupoznanie podnetu (či sa už vyskytol a uchoval v pamäti)

1. diskriminácia (discrimination)

• rozlíšenie podnetov (väčší / menší ako predchádzajúci)

1. škálovanie (scaling)

• kvantifikácia intenzity podnetu (koľko)

• pôsobením podnetu (fyzikálneho, chemického) na receptor
• v receptore = premena P na fyziologický proces – vzruch
• vzruch – el. impulz po dostredivom nervovom vlákne do centra v mozgu (vyvolanie pocitu)
• vzťahuje sa na skúsenosť, zážitok opísaný ako kolor, výška tónu, teplota (hrejivosť), chlad alebo bolesť
• 4 základné dimenzie:

• čas
• priestor
• kvalita (modalita)

- určená špecifickou citlivosťou receptorov a aferentných nervových dráh (senzorickou jednotkou – S1)

• signalizovaná počtom aktivovaných S1k (čím väčšia I, tým väčší počet aktivovaných S1k)
• prídavná, prírastková zmena (väčší/menší, svetlejší/tmavší)
• vyjadrenie prostredníctvom škálovania

• cieľ – vyjadrenie veľkosti (kvantifikácia intenzity) pôsobiaceho podnetu
• typy škál

1. nominálna (číselná)

• najjednoduchšia

1. poradová (ordinálna)

• vzťahy medzi poradím
• väčší / menší ako iný (hodnotenie príjemnosti pachov)

1. intervalová

• medzi číslami, značkami, je určitá konštantná vzdialenosť – interval (napr. teplotné škály v °C)

1. racionálna

• tiež má intervaly
• s absolútnou 0 (meranie dĺžky, váhy, hustoty)

1. pomerová

• pomer medzi 2 podnetmi je rovnaký ako pomer medzi inými 2 – v takomto prípade môžeme podnetom priradiť čísla s rovnakými pomermi

• metódy

• v závislosti od toho, či probant/ka hodnotí priamo veľkosť podnetu, alebo posudzuje rozdielnosť podnetov bez toho, aby vyjadril/a ich veľkosť, rozlišujeme 2 typy škálovania - priame a nepriame

nepriame metódy

• východisko - téza Fechnera - nemožnosť priameho posudzovania vlastných pocitov
• úlohou - nie je určiť intenzitu pocitu, ale zistiť rozdiel medzi 2 podnetmi
• používanie škály práve pozorovateľných rozdielov - JND
• určenie JND (= diferenčný, rozdielový prah - minimálny rozdiel vo veľkosti podnetu, ktorý je nutný k odlíšeniu 2 podnetov):

• probant/ka - vystavený/á pôsobeniu 2 podnetov rovnakého rozsahu
• jeden z podnetov je zväčšený / zmenšený (veľkosť 2. podnetu sa nemení, je to tzv. štandardný podnet, etalón)
• určiť, kedy vníma, že podnety nie sú už rovnako veľké

• Weberov zákon + Fechnerov zákon

Priame metódy

• úloha = priamo posúdiť intenzitu vyvolaného pocitu, napr. označením na číselnej škále

Metóda odhadu veľkosti

( magnitude estimation)

• Stevens ako prvý navrhol používanie tejto metódy, aby kvantitatívne vyjadril pociťovanie
• meranie subjektívnej zmyslovej skúsenosti (jasnosť svetla, hlasitosť zvuku...)

• štandardný podnet (východiskový, etalón)
• určitá veľkosť, pridelená experimentátorom/kou, resp. aj túto volí probant/ka (napr. 10)
• probantovi/ke sa podáva séria podnetov s rôznou intenzitou (viackrát, v nepravidelnom poradí)
• ohodnotí každý podnet číslom (vyjadrenie pociťovanej intenzity podnetu) vzhľadom k etalónu (E):
• ak vníma podnet ako 2 - násobne silnejší než E, označí ho hodnotou 20, ak ako polovičný tak 5...tzn. používanie pomerových pojmov – uplatňuje sa pomerová stupnica škálovania

Stevensov zákon sily Y = k * (F - F ₀)ⁿ

Y - veľkosť pocitu

k - konštanta

F - veľkosť pôsobiaceho podnetu

F ₀ - prahová hodnota podnetu

n - experimentálne určený exponent (0,20 – 3,50)

• pre každý zmyslový orgán sa vnímaná sila podnetu zvyšuje v pomere k jeho fyzikálnej intenzite umocnenej určitým exponentom /n/:

jas (brightness) - 0,3

• veľké zväčšenie intenzity svetla znamená len malé zvýšenie jasu:

žiarovky – problematika JND

výrobcovia žiaroviek ponúkajú na trhu 95 wattové žiarovky (úspora nákladov = väčší zisk) – konštatujúc, že získame svetlo ako použitím 100 watt žiarovky - pri menšej spotrebe elektrickej energie (nie sme schopní rozlíšiť jasnosť svetla pochádzajúceho z 95 resp. 100 watt žiarovky, JND > 5 wattov)

dĺžka - 1,0

• vnímaná dĺžka zodpovedá “skutočnej” takmer úplne

elektrický šok - 3,5

• zdvojnásobenie intenzity spôsobí zhruba 10 násobnú zmenu vo vnímanej sile šoku...

zvuk - 0,6

• probant/ka – priraďuje čísla k tónom, v závislosti od ich hlasitosti (vnímanej sily zvuku)
• volí si akékoľvek typ čísla (zlomok, desatinné...), nebývajú stanovené horné ani dolné limity, hranice intervalu z ktorých vyberá číslo, resp. experimentátor/ka určí číslo na označenie sily etalónu
• s rastúcou silou tónu sa zvyšuje aj vnímaná hlasitosť, rastie však pomalšie ako intenzita zvuku (Stevensov zákon sily)
• hlasitosť sa zvyšuje priamoúmerne intenzite zvuku umocnenej na 0,6

L = k * I^0,6

log L = log k + 0,6 (log I)

L = hlasitosť

I = intenzita (úroveň tlaku zvuku - sound pressure level)

k = konštanta

• zdvojnásobenie intenzity tónu neznamená zdvojnásobenie hlasitosti, tá sa zvýši len o cca 60%

(2 ľudia spievajúci “z plných pľúc” nebudú znieť 2x hlasnejšie ako keď spieva len 1, iba 1,6x

z2ť hluk spôsobený 1 spevákom/čkou si vyžaduje pridať 2 ďalších/šie...)

 

krížové dopĺňanie

(cross-modality matching)

• intenzita vybraného druhu podnetu (pomocný, napr. zvuk) je vylaďovaná tak, aby pocit, ktorý tento podnet vyvolá zodpovedal vnímanej veľkosti pocitu, ktorý vznikne pôsobením iného typu podnetu (hlavného, sledovaného, napr. svetlo)

(prispôsobovať hlasitosť zvuku, kým jeho sila nevyjadruje jasnosť svetla / uberať jas svetla na vyjadrenie meniacej sa hlasitosti tónu...)

• na popísanie “veľkosti” pocitu, resp. zmeny veľkosti nepoužije probant/ka bežnú škálu (číselnú, sémantický diferenciál...) ale vyjadrí sa prostredníctvom manipulácie s intenzitou iného podnetu (pôsobiaceho na inú zmyslovú modalitu)

multidimenzionálne škálovanie

(multidimensional scaling – MDS)

• metóda použitá v roku 1974 psychologičkou Susan Schiffman – klasifikácia pachov
• snažila sa vyhnúť obmedzeniam vyplývajúcim z používania výskumníkmi dopredu definovaných pojmov pachov
• miesto používania “slovníka výskumníkov” (popisovania vlastných vnemov, pocitov prostredníctvom “obmedzeného”, ponúknutého slovníka, definovaného inou osobou), probant/ka porovnáva rozdielne podnety, posudzujúc, hodnotiac mieru ich vzájomnej ne/podobnosti (použitím MDS Schiffman zistila, že k popisu, vyjadreniu vzájomných vzťahov medzi rôznorodými pachmi, postačia 2 dimenzie)
• matematický nástroj (štatistické spracovanie dát, modelovanie mapy na PC) na “vykreslenie” ne/podobnosti medzi podnetmi
• probant/ka má posúdiť do akej miery sú odlišné podnety (pachové, chuťové, vizuálne, abstraktné - pojmy) vzájomne ne/podobné
• na základe hodnotenia ne/podobnosti – zostavenie “vnemovej mapy” /perceptual map/ - 2/viac dimenzionálny priestor
• súradnice (umiestnenie konkrétneho “vnemu” na mape) a vzdialenosť medzi súradnicami vyjadrujú vnímanú ne/podobnosť jednotlivých vnemov
• väčšina MDS experimentov pracuje s 12 a viac dimenziami/aspektmi, preto sa mapa modeluje na PC

ľudia pri odvodzovaní, posudzovaní podobnosti vychádzajú tiež s viac ako 1 dimenzie/aspektu podnetu

• najvhodnejšia sa zdá - pre chuťové a pachové podnety, kde je ťažké určiť kritérium, na základe ktorého budú ľudia posudzovať ne/podobnosť podnetov, často táto “bazálna kvalita” pre porovnávanie vyplynie až po spracovaní výsledkov pozorovania, tzn. že nie je známa pred pokusom ani samotnému experimentátorovi/ke
• tzn. že experimentátor/ka dopredu neurčuje množstvo dimenzií, na základe ktorých budú podnety radené
• množstvo potrebných dimenzií vyplynie zo štatistického spracovania “hodnotenia ne/podobnosti” (dimenzie si môžeme predstaviť ako jednotlivé osi v súradnicovej sústave, ktoré nám určujú n – rozmerný priestor mapy)

 

 

 

 

 

Psychofyzikálne metódy

1. klasické

• minimálnych zmien (limitov; m. of limits)

• nahor – nadol (schodov; staircase, up & down)
• práve pozorovateľného rozdielu (JND)

• priemernej chyby (of adjustment, equation, reproduction, average error)

• stredného bodu

• konštatných podnetov (konštánt, frekvencií, správnych & chybných odpovedí; of constant stimuli, constant, frequency, comparison)

• samostatných podnetov (absolútnych pozorovaní)
• reakčného času
• kvantová
• pravdivých & falošných prípadov (úplného radu, série, Fechnerov postup)

2. súčasné

• “áno – nie”
• hodnotiaca (posudzovania; rating procedure)
• nútenej voľby (forced choice)

Problém merania senzorickej citlivosti je nerozlučne spätý s prahovým problémom. Citlivosť nie je nič iné, ako obrátená hodnota prahu. Preto sa meranie citlivosti redukuje na určenie prahu. Predstavte si, že sa stretnete s nejakým neznámim tvorom a chcete určiť, aká je jeho citlivosť na svetlo. Najpriamočiarejším spôsobom by pravdepodobne bolo určiť množstvo svetla, ktoré je tento tvor schopný detekovať. Podľa tohoto princípu sa meria citlivosť. To znamená, že najbežnejším spôsobom odhadu citlivosti určitého zmyslu je určenie minimálnej velikosti podnetu ( napríklad najslabšie svetlo, ktoré by sa dalo spolahlivo odlíšiť od tmy ). Táto minimálna hodnota je označovaná ako absolútny prah.

Postupy , používajúce sa k určeniu takéhoto prahu, sa nazývajú psychofyzické metódy. Vo všeobecnom prípade v metóde konštantného podnetu najprv experimentátor určí rad podnetov, ktorých veľkosti sa pohybujú okolo prahovej hodnoty ( napríklad sada tlmených svetiel rôznej intenzity ). Podnety sú postupne predkladané v náhodnom poradí a pokusná osoba má povedať "ano", ak podnet zaznamenala, a "nie" ak ho nezaznamenala. Každý podnet je predložený mnohokrát a percento súhlasných odpovedí určuje hodnotu každého jednotlivého podnetu.

Nato aby sme vnímali podnet, musí byť prítomná minimálna hodnota ale aj hodnota rozdielu medzi velkosťami dvoch podnetov, aby sme ich mohli jeden od druhého rozlíšiť. Napríklad rozdiel v intenzite dvoch tónov musí mať určitú veľkosť, aby sme mohli jeden vnímať ako hlasnejší, a tak isto aj rozdiel ich frekvencií musí mať určitú veľkosť, aby bol jeden z nich vnímaný ako vyšší. Minimálny rozdiel vo veľkosti podnetu, ktorý je nutný k odlíšeniu dvoch podnetov, sa nazýva diferenčný prah alebo najmenší pozorovateľný rozdiel. Podobne ako absolutný prah je najmenší pozorovateľný rozdiel definovaný štatisticky. V metóde konštantných podnetov je to veľkosť zmeny, ktorá je nutná k tomu, aby jedinec rozoznal rozdiel medzi dvoma podnetmi v 50 percentách pokusov.

Experiment, ktorý má určiť najmenší pozorovateľný rozdiel, je usporiadaný takto. Zdroj svetla ( štandartný ) sa rozsvieti, a nad ním sa rozsvieti na kratšiu dobu iný zdroj svetla ( meniaci sa ). Štandartný zdroj má rovnakú intenzitu v každom pokuse, ale intenzita druhého svetelného zdroja sa v jednotlivých pokusoch mení. Pokusná osoba má odpovedať "ano alebo nie", podľa toho, či sa jej zdá byť svetlo druhého sveteľného zdroja intenzívnejšie než svetlo prvého, štandartného zdroja. Až dokáže pokusná osoba odlíšiť svetlo druhého zdroja o intezite 51 wattov od štandartného zdroja o intenzite 50 wattov v 50 percentách pokusov, platí pre tento experiment , že najmenší pozorovateľný rozdiel má hodnotu 1 watt.

1. teoretický
2. operačný

- miešanie týchto dvoch chápaní bolo častým zdrojom nedorozumení v

• prah vystupuje ako určtý číselný ukazovateľ, ktorý získame pri meraní podľa stanovených štandartných pravidiel. V tom prípade sa prah definuje ako bod, zodpovedajúci 50% - nému postihnutiu, alebo 75% - nému postihnutiu, alebo ako stredná hodnota medzi bodmi vzniku a zániku pocitu, alebo ako jedná z možných mier variability prijatých v štatistike.
• V týchto definíciach vystupuje prah ako empirický ukazovateľ a nič sa o jeho podstate nehovorí. Jednoducho neuvažujeme o otázke , podľa akého princípu pracuje senzorický systém.

• prah vystupuje ako princíp činnosti senzorického systému. V tomto prípade sa prah definuje ako bod na kontinuu stimulov, rozdeľujúci stimuly na vnímané a nevnímané, alebo ako bariéra, ktorá musí byť prekonaná, aby vznikol pocit, alebo ako spodný limit citlivosti. Tu existujú dva diametrálne protichodné prístupy, určované jedným alebo druhým chápaním princípu činnosti senzorického systému:

1. podobnosti ( následkom čoho je splývanie )
2. komplikácie ( po tomto prípade nastáva ich spojenie, ale nie úplné splynutie )
3. protichodnosti ( dochádza k potlačeniu jedných myšlienok druhými )

Ako vidíme, Herbartovo chápanie prahu bolo čisto špekulatívne - ale napokon celá jeho statika i dynamika myšlienok. Preveriť svoje tézy v experimente sa ani ľen nepokúsil. Nech sú Herbartové predstavy hociako vzdialené od dnešných, treba zdôrazniť, že v jeho chápaní prahu boli obsiahnuté dva momenty, ktoré našli neskôr uplatnenie v prahovej koncepcii :

• po prvé - je to predstava o prahu ako o hranici, rozdeľujúca celý okruh skúmaných javov na dve disjunktné podtriedy
• po druhé - predstava o principiálnej prekonateľnosti prahu, čo je výsledkom pôsobenia tých istých príčin, ktoré môžu v rôznych situáciach dávať buď podprahový alebo nadprahový efekt.

Ako uvidíme ďalej, prvý moment sa stane základným kameňom prahovej koncepcie a druhý - jej Achillovou pätou. Tieto chápania prahu, tak ako ich Herbart navrhol, boli čisto abstraktívnymi myšlienkami. Až u Ferchnera sa stali skutočným nástrojom vedeckého skúmania tým, že Fechner vo svojej základnej práci " Elementy psychofyziky" (1860) dokázal priradiť tomuto pojmu kvantitatívny obsah.

Fechner chápal psychometriku ako rozsiahlu vedu o funkčných vzťahoch medzi poznaním a telesným svetom. Pri riešení tohto problému vo svojej práci sústredil pozornosť na meranie pocitov, teda oblasti, kde vzťahy medzi subjektívnym a objektívnym sú pre experimentálny výskum najdostupnejšie. Fechner zaviedol základné pojmy psychofyziky, rozpracoval psychofyzické metódy, ktoré sa stali klasickými, sformuloval základný psychofyzický zákon, ktorý stanovuje vzájomné vzťahy medzi radmi fyzikálnych a psychických veličín.

Meranie prahov nebola pre Fechnera samostatná fundamentálna úloha. Meranie vyšlo z potreby určenia hodnoty, o ktorú sa jeden pozorovateľným rozdielom líši od druhého. Napriek tomu Fechner učenie o prahoch rozpracoval veľmi podrobne - upresnil pojem prahu, navrhol konkrétne metódy experimentálneho merania prahov a spôsobov ich kvantifikácie.

1. etapa - podráždenie ( fyzikálny proces )
2. etapa - vzruch ( fyziologický proces )
3. etapa - pocit ( psychický proces )
4. etapa - úsudok ( logický proces )

Podľa Fechnera je psychologický prah bodom prechodu medzi vzruchom a pocitom. No ak je prah hodnota, deliaca podnety na tie, ktoré vyvolávajú a tie, ktoré nevyvolávajú pocity, potom možno prah skúmať ako bod vzniku pocitu. Takto dostaneme prirodzený nulový bod procesu pocitu a je zrejmé, že veľkosti pocitov treba merať tak, že prahovú hodnotu používame ako počiatočnú. Podľa Fechnera závistlosť veľkosti pocitov od veľkosti podnetov sa dá vyjadriť nasledujúcou rovnicou:

kde γ - veΎkosť pocitu

β - veΎkosť pôsobiaceho podnetu

b - veľkosť absolútneho prahu

Dlhé roky sa považoval Fechnerov zákon za úplne uspokojivý na opis závistlosti medzi pocitom a veľkosťou podnetu. V polovici nášho storočia však najmä vďaka úsiliu Stevensa a jeho spolupracovníkov bola táto predstava narušená. Takzvané priame metódy škálovania pocitov, ktoré Stevens rozpracoval, získali široké uznanie. Ako príklad možno uviesť frakcionačnú metódu, kde probent má za úlohu vybaviť si , alebo vybrať z množstva predložených predmetov ten, ktorý je podľa jeho mienky jeden raz menší než zadaný vzor.

Ψ = k ( Φ - Φ0 ) ,

kde Ψ - veΎkosť pocitu

Φ - veΎkosť pôsobiaceho podnetu

Φ0 - prahová hodnota podnetu

Ako vo Fechnerovej, tak aj v Stevensovej rovnici pri Φ = Φ0 ( t. j. keď veľkosť pôsobiaceho podnetu klesá na úroveň prahu ), hodnota pocitu je nulová.

Základom bol nesporný, experimentálne zistený fakt, že prah v žiadnom prípade nie je stálou hodnotou. Rôzne časové vzorky počas pokusu dávajú rozdielne hodnoty prahu a vo všetkývh prípadoch má experimentátor dočinenia s určitým rozptylom hodnôt, určujúce veľkosť prahu. To ča sa fixuje ako prah, je teda ľubovolný bod vnútri oblasti variability. A pretože prah nemá stály lokalizačný bod, sme ho nútený určiť tak, že používame štatistické metódy interpolácie. Fechner a jeho následovníci uznávali technické ťažkosti merania prahu, rozpracovali zložité postupy určenia a z toho robili uzávery o fluktuácii prahu v čase. Oponenti z tohto faktu urobili záver o spojitosti senzorického radu a samotného pojmu prahu.

Ako protiváhu k Fechnerovej teórii vypracovali svoje objasnenia fenoménov pozorovaných v experimente. Senzorický proces z hľadiska koncepcie spojitosti senzorického radu vyzerá nasledovne. Pocit je spojitou funkciou, ktorá závisí od dvoch premenných :

1. intezity podnetu
2. stupňa dispozície na vnímanie podnetu, ktorá je v danom momente v senzorickom systéme.

Intenzita podnetu je v porovnaní s tým stabilnou veličinou, avšak na úkor toho, že jej podanie v rôznych prípadoch pripadá na rôznu rovnováhu priaznivých a nepriaznivých faktorov. Nastane to, že podnet jednej a tej istej intenzity môže niekedy vyvolať pocit, a inokedy nie. Čím je menšia intenzita podnetu, tým nepriaznivejšia môže byť rovnováha, pri ktorej tento podnet bude vyvolávať pocit.

· URČENIE ABSOLÚTNEJ CITLIVOSTI

Metóda minimálnych zmien nám pomáha určiť prahové hodnoty. Prah, ktorý je bariérou medzi podnetmi vyvolávajúcimi pocity a nevyvolávajúcimi pocity , sa dá nájsť postupne ( po krokoch ) zmenšovaním hodnoty, ktorá daný prah prevyšuje. Každým krokom je podnet slabší a napokon pri dosiahnutí prahu zmizne. Postupným zmenšovaním hodnoty počiatočného podnetu takto nájdeme limit, pod ktorým podnet prestáva vyvolávať pocit. Avšak prah môžeme nájsť aj opačným spôsobom. Ak za východiskový bod berieme nulovú hodnotu podnetu, môžeme ju postupne začať zvyšovať. Pokiaľ hodnota podnetu bude podprahová, nevyvoláva pocity. Pri nejakom kroku prechádzame cez prah a tu po prvý raz vzniká u probanta pocit. Tak ako v predchádzajúcom prípade, prah bude ležať medzi poslednou hodnotou podnetu, ktorá ešte nevyvolávala pocit ( resp. vyvolávala ), a prvou hodnotou podnetu, ktorá pocit vyvolala ( resp. nevyvolala ). Teoreticky by hodnoty prvej a druhej metódy mali fluktuovať okolo spoločného priemeru. Experimenty však ukazujú, že zistené prahy v oboch metódach sú natoľko odlišné, že hodnoty prahu , získané v podaniach, kde veľkosť podnetu klesala, sa rozkladajú okolo jedného priemeru , a hodnoty prahu, získané v podaniach, kde sa veľkosť prahu zvyšovala, sú rozložené okolo druhého priemeru ( táto skutočnosť bola základom na rozlíšenie prahu objavenia a prahu zmiznutia ). Podľa zástancov prahovej koncepcie, tieto rozdiely prahov možno vysvetliť pomocou chyby adaptácie a chyby očakávania.

Chyba adaptácie zdôrazňuje poznatok, že pre väčšinu ľudí je jednoduchšie pridŕžať sa už prijatého spôsobu správania, ako volť nejaký nový. V prípade metódy minimálnych zmien probant robí pomerne veľa rovnakých hodnotení . Výsledkom je vznik osobitnej zotrvačnosti posudku. Predĺžiť tento rad hodnotení je jednoduchšie , než ho prerušiť a vysloviť posudok, ktorý je rozdielny od predošlých. V dôsledku toho sa zmena ( objavenie, zmiznutie podnetu ) ohlasuje o niečo neskôr, než je to v skutočnosti. Chyba očakávania hovorí , že probant v dôsledku očakávania alebo zmiznutia efektu oznamuje vznik alebo zmiznutie pocitu skôr, ako je to v skutočnosti.

Postup merania metódy limitov je nasledovný. Experimentátor nastavuje na danom prístroji hodnotu podnetu vedome rozlíšiteľnú pre probanta, dáva upozorňujúci signál a po ňom za 1,5 – 2 sek podáva podnet. Probant odpovedá, či postihol podnet. Nasleduje prestávka, v ktorej sa probant musí zbaviť dojmov získaných v predchádzajúcom podaní a pripraviť sa na nasledujúce podanie. Proces sa opakuje dovtedy, pokiaľ probant nedá odpoveď odlišnú od predošlej. Potom experimentátor ukončí podávanie klesajúceho radu podnetov a prechádza k podávaniu stúpajúceho radu podnetov. Samotné meranie sa praktikuje podľa presne stnovených pravidiel, ktoré slúžia na minimalizáciu chýb.

· URČENIE DIFERENCIÁLNEJ CITLIVOSTI

Pre účel zistenia diferenciánej citlivosti sa podávajú probantovi dva podnety . Jeden z nich má po celý čas konštantnú hodnotu a slúži ako štandard (etalón) na porovnanie. Veľkosť druhého podnetu sa od jedného kroku k druhému mení. Je to premenný podnet. Postupným zmenšovaním alebo zväčšovaním tohto podnetu experimentátor určuje bod, pod ktorým probant prestáva postihovať rozdiel medzi porovnávanými podnetmi, a bod, z ktorého probant tento rozdiel začína postihovať. Môžeme merať, o koľko väčší musí byť premenný podnet v porovnaní s etalónom, aby pozorovateľ bol v stave vnímať ich ako rozdielne. Takto dostaneme horný prah. Môžeme zmerať, o koľko menší musí byť premenný podnet, aby mohol pozorovateľ postihnúť rozdiel medzi ním a etalónom. Takto dostaneme spodný prah.

Pri výpočtoch sa často stretávame s nasledujúcimi pojmami. Rozdiel medzi horným a spodným prahom je pomenovaný ako prahový interval alebo ako interval neurčitosti. Obyčajne sa označuje písmenami IU ( interval of uncertanity ). Bod, ktorý leží v strede prahového intervalu, je bodom subjektívnej rovnosti s daným etalónom a oznčuje sa ako PSE ( point of subjective equality ). Keďže sa probant môže dopustiť určitej chyby v posudzovaní etalónu, tento bod sa nemusí rovnať jeho skutočnej hodnote. Táto chyba, ktorá vyjadruje rozdiel medzi hodnotami etalónu a PSE, sa označuje ako CE ( constant error). Niekedy sa pri spracovaní údajov vypočítava tzv. prahový koeficient označovaný ako QL ( quotien limen ). Udáva pomer horného alebo spodného prahu k hodnote štandardného stimulu.

Tento variant sa tiež nazýva metóda schodov. Jej postup je nasledovný. Prvý rad experimentátor podáva presne tak isto ako v klasickom variante metódy. Keď probant mení svoju odpoveď, experimentátor mení smer radu a tento nový rad začína od hodnoty, pri ktorej vznikla zmena posudku ( experimentátor teda nový rad začína nie od vedomej hodnoty podnetu). Ak probant dá odpoveď novej kategórie, smer radu sa opäť mení atď. Zmena premenného podnetu prebieha konštantným krokom. Táto metóda je v porovnaní s klasickým variantom značne úsporná, no napriek tomu obsahuje množstvo nedostatkov, ako napr. obmedzenie sa iba na meranie absolútnych prahov.

Táto metóda je s klasickým variantom často zamieňaná. Postup metódy je v oboch prípadoch rovnaký. V metóde minimálnych zmien sa od probanta na každom kroku žiada iba oznámiť, aké sú jeho konečné dojmy – či existuje rozdiel medzi porovnávanými podnetmi, alebo či sa mu zdajú rovnaké. V metóde práve pozorovateľného rozdielu sa od probanta požaduje to isté, ale iba v prípade, keď sa bod práve pozorovateľného rozdielu určuje pomocou zväčšenia rozdielu medzi stimulmi. Ak sa tento bod určuje pomocou zmenšenia rozdielu, od probanta sa žiada niečo úplne iné: probant musí predpovedať, či je práve pozorovateľný rozdiel posledný, ktorý je v stave postihnúť. To znamená, že probant musí svoje vlastné dojmy porovnať s predstavou o práve pozorovateľnom rozdiele a že najmä táto predstava a nie konštantný podnet začína plniť funkciu etalónu. Pretože jednou z vlastností predstáv je ich nestálosť, nie je dôvod predpokladať, že probantova predstava práve pozorovateľného rozdielu zostane konštantnou veličinou.

Táto metóda sa uplatňuje najmä pri zisťovaní diferenciálnych prahov. Špecifická zvláštnosť, ktorá oddeľuje túto metódu od ostatných metód, je v tom, že je jedinou metódou, kde zmena veľkosti premenného podnetu nie je navodená experimentátorom, ale samotným probantom. Postup metódy je nasledovný. Probantovi sa podáva podnet, ktorý slúži ako štandard ( etalón ), a dáva sa úloha : so zmenou premenného podnetu nastaviť takú hodnotu, pri ktorej oba porovnávané podnety budú rovnaké. Takto na rozdiel od iných metód probant neinformuje experimentátora o dojmoch, ktoré vznikajú v každom meraní, ale aktívne manipuluje zväčšovaním, či zmenšovaním hodnoty premenného podnetu a snaží sa podľa možnosti nastaviť ju na hodnotu štandardu. Toto nastavenie však môže urobiť iba s presnosťou, akú pripúšťa prístroj. V tom momente, keď zastavuje pohyb a uvádza, že premenný podnet sa stal rovnakým so štandardom, medzi porovnávanými podnetmi je ešte objektívny rozdiel. Z toho vyplýva, že probant sa dopustil nejakej chyby, ktorú nepostihuje a na základe tejto veličiny možno usudzovať na jeho citlivosť. Hodnota, pri ktorej probant zastavil svoj výber a považuje ju za rovnú alebo najbližšiu k štandardu, možno považovať za bod lokalizácie prahu. Na to, aby táto metóda bola korektná, musia byť splnené dve nasledujúce požiadavky. Prvá z nich spočíva v poskytnutí voľnosti konania probantovi pri porovnávaní podnetov. Druhá, v používaní premenného stimulu, ktorý sa mení spojite, a nie diskrétne.

Napriek tomu, že probantova úloha je zdanlivo jednoduchá, dochádza k tomu, že probant sa dostáva do situácie, keď má pochybnosti o voľbe správneho bodu. Podľa toho volí jednu z dvoch alternatív – stratégií. V prvom prípade probant súdi, že sa od neho požaduje nastaviť takú hodnotu podnetu, pri ktorej sa mu prvé podnety zdajú byť rovnaké. V tom prípade budú jeho odpovede rozložené okolo bodu, ktorý vedome nesúhlasí s hodnotou štandardu. V druhom prípade probant súdi, že sa od neho požaduje podľa možnosti presne nastaviť premenného podnetu tak, aby sa objektívne rovnala štandardu. Jeho odpovede sú teda rozložené okolo bodu, ktorý je totožný so štandardom, alebo v jeho blízkosti. Tieto dva prípady zodpovedajú dvom typom rozloženia – tzv. posunutému a neposunutému.

Z dôvodu prekonania neurčitosti inštrukcie boli vytvorené špecifické varianty tejto metódy.

Pri používaní tejto metódy probant musí regulovaním veľkosti premenného podnetu nájsť na začiatku jeho hodnotu, ktorá zodpovedá práve pozorovateľnému podnetu, potom takú hodnotu, pri ktorej dojem rozdielu po prvý raz mizne, znovu nájsť veľkosť podnetu, pri ktorej sa začína práve vnímať atď. Opakovaním pohybov na jednu a druhú stranu probant sa potom zastavuje na strednom bode zóny hľadania. Prahová hodnota sa vypočíta postupom používaným v prípade zisťovania diferenciálnej citlivosti v metóde minimálnych zmien.

Treťou metódou, ktorú v klasickej psychofyzike počítame medzi základné, je metóda konštantných podnetov. Jej objavenie sa spája s menom G. Fechnera. Rozdiel tejto metódy od predošlých dvoch spočíva v tom, že pokiaľ v metóde minimálnych zmien a v metóde priemernej chyby veľkosť premenného podnetu sa tým či iným spôsobom menila až po dosiahnutie potrebného senzorického efektu, potom v metóde konštantných podnetov experiment pozostáva z podaní podnetov probantovi, ktoré zostávajú nemenné počas pokusu. Odtiaľto pochádza aj jej najrozšírenejšie pomenovanie – metóda konštantných podnetov alebo metóda konštánt. V prípade, ak sa táto metóda používa na určovanie absolútnych prahov, v každej skúške sa probantovi podá jeden stimul a pri určovaní diferenciálnych prahov každá skúška pozostáva z podania dvoch stimulov, z ktorých jeden slúži ako štandard ( etalón ) a veľkosť druhého sa v jednotlivých skúškach mení.

V každej jednotlivej skúške probant musí dávať odpoveď o svojich dojmoch v prv dohodnutých kategóriach, napr.: “áno – nie”, “vidím – nevidím”, “počujem – nepočujem” atď. Takýto systém je dvojkategoriálny. Pri určovaní diferenciálnej citlivosti sa používa trojkategoriálny systém odpovedí : “väčší”, “menší” a neutrálna alebo prechodná kategória. Výsledok, ktorý dostáva experimentátor aj pri meraní absolútnych, aj pri meraní diferenciálnych prahov, je počet odpovedí rôznych kategórií, ktoré pripadajú na každý z podaných stimulov. Výsledky sa najbežnejšie vyjadrujú vo forme frekvencií odpovedí.

Ďalším rozdielom od predchádzajúcich metód je to, že zatiaľ čo v metóde minimálnych zmien a v metóde priemernej chyby sa prah určuje bezprostredne v procese pokusu, merania urobené v tejto metóde nám bezprostredne prahové hodnoty nedajú. Dajú nám frekvencie rôznych posudkov probanta o podaných podnetoch, na základe čoho treba nájsť veľkosť prahu pomocou výpočtu. Prah v tomto prípade sa teda odhaľuje iba ako výsledok štatistického spracovania údajov. Za veličinu prahu sa považuje hodnota takého podnetu, ktorý v polovici prípadov vyvoláva odpoveď o prítomnosti pocitu, a v druhej polovici ho nevyvolá. Tento podnet má teda rovnakú šancu byť postihnutý ako byť nepostihnutý pozorovateľom, a takto sa pravdepodobnosti kladnej a zápornej odpovede rovnajú 0.5. To znamená, že z hľadiska štatistiky sa prah určuje ako medián získaného rozloženia odpovedí.

Metóda konštantných podnetov je vybavená širokým matematickým aparátom. V stručnosti spomenieme základné postupy spracovania údajov :

• Spracovanie metódou lineárnej interpolácie
• Spracovanie spôsobom normálnej interpolácie
• Spracovanie metódou Spearmana
• Spracovanie metódou sumácie
• Fechnerov postup
• Prah ako modus

Záujemcom odporúčame pozrieť K. V. Baradin : Problémy prahov citlivosti a psychofyzikálne metódy.

Zvláštnosť tohto postupu spočíva v tom, že namiesto páru stimulov v každej skúške, z ktorých jeden je štandardný a druhý porovnávací stimul, po každý raz sa tu podáva probantovi len jeden stimul, a to porovnávací. Probant sa pritom pri svojich hodnoteniach opiera o určité senzorické etalóny, vytvorené v priebehu života. Napr. probant má v pokuse hodnotiť, či sa na obrazovke podávané priamky odlišujú od horizontály, pričom horizontálna priamka sa mu nepodáva. Hlavná prednosť metódy spočíva v tom, že dovoľuje dvakrát zmenšiť počet podaní v porovnaní so základnou metódou.

Registráciu probantovho reakčného času možno použiť na meranie citlivosti. V prípade konštantných podnetov sa od probanta nevyžadujú verbálne odpovede, ale určité vopred podmienené pohybové reakcie – stlačenie niektorého kľúča alebo klávesu. Hlavná myšlienka je, že čím ľahšie probant spozoruje podávaný podnet, tým rýchlejšia by mala byť jeho odpoveďová reakcia. Mimo to reakčný čas poskytuje experimentátorovi informáciu o frekvencii správnych posudkov, alebo informáciu o hladine pochybností, ktoré u probanta vznikajú so stanovením odpovede.