Vnímanie hudby

(music perception)

 

 

”Niet plného duševného života bez hudby. V duši sú oblasti, ktoré osvieti len hudba”.

 

 

Pod pojmom hudba rozumieme druh umenia, ktorý sa od iných odlišuje a.) materiálom, tj. zoskupeniami umelo vytvorených zvukov, prevažne tzv. tónov (o určitej výške, sile, dĺžke a farbe alebo tembre) b.) priebehom v reálnom čase a c.) obsahom, ktorého jadrom sú vnútorné psychické stavy a reakcie človeka na vonkajšiu realitu.

Percepcia (vnímanie) je vstupnou časťou zložitého psychického procesu odrazu reality. Slúži potrebám organizmu, jeho adaptácii na vnútorné aj vonkajšie prostredie. Patričná informácia z tohoto prostredia je získavaná receptorom.

Sluch

V prípade vnímania zvuku je receptorom ucho ako orgán sluchu. Adekvátnym podnetom preň je zvuk, tj. mechanické vlnenie prostredia (väčšinou vzduchu) o dostatočnej intenzite. Ľudské ucho je schopné rozlišovať frekvencie približne od 16 Hz do 20 000 Hz. Hudobný sluch delíme na

  1. absolútny - ktorý zahrňuje vrodenú schopnosť spoznať a pomenovať tón istej výšky bez akejkoľvek zrovnávacej opory. Túto schopnosť má len zlomok percenta v celej populácii.

  2. relatívny - ktorý je schopný spoznať a pomenovať tón istej výšky s oporou v tóne, resp. akorde. Je považovaný za typologický protipól aboslútneho sluchu a ja v populácii niekoľkonásobne častejší.

Vnímanie hudby nie je len registrovaním akustických dát, nie je pasívne – je to tvorivý akt, konfrontácia toho, čo človek počuje, s vlastnými skúsenosťami a zážitkami, či už rýdzo fyziologickými, kinestetickými či psychologickými, citovými aj myšlienkovými. V tomto procese existujú základné výrazové schémy (ovplyvnené geneticky, ale sú do značnej miery získané učením). Ich podoba je silno viazaná na tú-ktorú kultúru (tj. ináč vníma Číňan a ináč Slovák.)

 

Tóny

Základom vnímania hudby, ktorá je špeciálnym prípadom zvuku, je vnímanie tónov. Tón je zvuk, ktorý vzniká periodickým kmitaním pružných telies, (napr. ladičky, struny…) ktoré spôsobujú pravidelne sa opakujúce tlakové zmeny vlniaceho sa prostredia. Ak má zmena tlaku presne sinusový priebeh, ide o tón čistý (jednoduchý). Väčšina hudobných tónov však nemá priebeh kmitov sinusový, ale určený inou, periodicky sa opakujúcou krivkou. Časť tónu zodpovedajúca tomuto základnému kmitočtu (frekvencii) sa nazýva základným tónom, ostatné zložky vyššímy harmonickými alebo alikvotnymi tónmi.

(Rozlišujeme tóny jednoduché, ktorých priebeh je daný sínusoidou a zložené, ktoré majú zložitejší priebeh.)

Pozn. Tóny sa využívajú aj inde než v hudbe a naopak hudba využíva aj iné zvuky ako tóny.

Vlastnosti tónov

U tónov rozlišujeme štyri základné vlastnosti: 1. Výška, ktorá je daná kmitočtom

(frekvenciou) základného tónu

2. intenzita (sila)

3. farba

4. dĺžka

Postupný rad tónov získaný výberom podľa zvoleného princípu a nepresahujúci rozsah oktávy (8 tónov) je stupnica. Voľným (ale nie ľubovoľným) usporiadaním tónov stupnice vzniká melódia.

Počúvanie a prežívanie hudby

Na základe vyššie uvedeného by sa dalo predpokladať, že počúvanie hudby je činnosť pasívna. Nie je to tak. Hoci si organizmus sprostredkuje sluchovým receptorom objektívne zvukové podnety, zároveň ich spracuje sluchovým analyzátorom, tj. fyzikálny aj psychologický obraz sa spolu plne nekryjú. Z toho vyplýva aj fakt, že dvaja jedinci môžu vnímať jednu a tú istú skladbu rozdielne. Prežívanie hudby je ovplyvnené vekom, osobnosťou počúvajúceho, vzdelaním a najmä hudobným vzdelaním, návykmi pri počúvaní hudby, okamžitou situáciou… Psychický proces, v ktorom sa zmocňujeme nielen “zmyslovej podoby” hudby, ale v dôsledkoch prenikáme aj do jej obsahu, nadobúda podobu hudobného zážitku, nazývame apercepciou. V zavŕšení tohoto procesu sa objavujú odpovede (responses) aperecepienta (napr. obdiv, prijatie, zapojenie sa…) a v súvislosti s nimi určité správanie. Apercepcia pozostáva z troch fáz: 1. aktuálne počutie

2. konfrontácia

3. anticipácia (očakávanie)

Prebieha v dvoch módoch: 1. Pozorovací prístup

2. Vžívací prístup

Od apercepcie je potrebné odlíšiť recepciu hudby, čo je špecifický, historicky vyvinutý poslucháčsky prístup k hudbe. Ovplyvňuje ju vek, temperament a charakter, skúsenosti a návyky, povaha a kvalita hudby apod. )

Hudobné sluchové schopnosti

Do súvislosti s hudbou vstupuje súbor schopností, ktoré sú pre jej vnímanie nevyhnutné a rozvýjajú sa pri jej pestovaní. Tieto schopnosti súvisia so psychologickými znakmi tónov – farba (timbre), dĺžka, výška, intenzita. (Napr. výška sa prežíva ako pohyb určitým smerom, melódia ako kvantitatívne svojrázny vzťah tónu je komlex, ktorý pozostáva z orgánu sluchu a fonačných orgánov (regulujú výšku tónu; z toho vyplýva opodstatnenie dôležitosti spevu pri rozvíjaní hudobných schopností). Citlivosť vnímania hudby sa zvyšuje vekom, špeciálnym cvičením, hudobnou činnosťou…

Existujú rôzne členenia hudobných schopností, napr. C. Seashore ich rozoznáva šesť – zmysel pre výšku, intenzitu, čas, konsonanciu, rozsah pamäti a zmysel pre rytmus, iní k nim radia aj hudobný sluch a hudobnú pamäť.

Nadanie

Komplex predpokladov k určitej činnosti (v tomto prípade k hudobným aktivitám) vrodené a dedičné predpoklady hudobného rozvoja. Podmieňujú ho anatomicko-fyziologické dispozície a vlohová výbava príslušného typu. Tieto vlohy vyzrievajú v priebehu vývoja, pričom v niektorých obdobiach (tzv. kritické obdobia) sú najprístupnejšie voči príslušnému pôsobenie okolia (vpečatenie – imprinting). V týchto obdobiach sú deti obzvlášť všímavé voči pôsobeniu umeleckých škôl, učiteľov, resp. Hudobne;j výchovy na školách. Kvalitatívne rozloženie nadania v populácii možno graficky znázorniť dobre známou Gaussovou krivkou. Jedincov s výnimočným nadaním, ako aj jedincov s extrémne nízkym stupňom hudobného nadania je v populácii len malé percento. Druhý prípad (nízky stupeň nadania, resp. úplná neprítomnosť) je odborne nazývaný amúzia. Od kvality nadania závisí aj možnosť úspešne sa zaoberať hudobnou činnosťou.

Základné druhy hudobnej činnosti sú: 1.) Počúvanie hudby

2.) Reprodukcia hudby

3.) Hudobná tvorba

Pre každú je nevyhnutný vyššie spomenutý hudobný sluch, ako aj hudobnosť (muzikalita), čo je kvalitatívne svojrázne spojenie hudobných schopností, komplex individuálnych psychologických zvláštností, ktoré sú potrebné práve pre hudobnú činnosť na rozdiel od iných činností. (Hudobné nadanie sa nevzťahuje len na hudobnosť, zahŕňa aj silu, bohatosť a iniciatívnosť fantázie, bohatstvo zrakových, zvlášť farebných obrazov, rovnajúcich sa alebo blížiacich sa ostrosťou, živosťou, úplnosťou a stálosťou vnemom – eidetická vloha, schopnosť zamerať pozornosť, prípadne voľné zvláštnosti osobnosti). Hlavným znakom hudobnosti je prežívanie hudby ako vyjadrenia určitého obsahu. Jej jadro tvorí schopnosť emocionálne reagovať na hudbu. To znamená, že absolútne nehudobný človek vníma hudbu ako tóny nič nevyjadrujúce, čím viac človek počuje v tónoch, tým je hudobnejší.

Hudobnosť má dve stránky – emociálnu a sluchovú, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Nemožno ju získať učením, ale možno ju ako vrodenú vlohu rozvíjať výchovou a vzdelaním. Tu zohráva úlohu otázka motivácie, hudobné tradície v  rodine, prístup spoločnosti k hudbe apod.

Testovanie

Tak ako v ostatných oblastiach, aj v oblasti hudby bolo vyvinuté množstvo testov na zistenie prítomnosti kvality hudobných vlôh a schopností. K najpoužívanejším patrí napr. MQ (musical quotient), počítaný tým istým spôsobom ako IQ.

Funkcia, pôsobenie a využitie hudby

Hudba je považovaná za spôsob komunikácie (je to osobitná, auditívna nonverbálna forma komunikácie prevažne behaviorálneho charakteru). Jej interpretácia veľmi výrazne závisí od osobnosti prijímateľa. Pokladáme ju za vyjadrenie citového života človeka, akýsi “jazyk citu”. Má na človeka oveľa výraznejší vplyv, než sa všeobecne predpokladá, je schopná zasiahnuť a ovplyvniť človeka i celú spoločnosť. Súbor ľudských reakcií na pôsobenie hudby je veľmi rôznorodý a komplexný a ústi do rôzneho použitia hudby.

Je nesporné, že hudba má priame somatické účinky (zmeny krvného talku, frekvencie tepu, hladiny cukru v krvi, psychogalvanického kožného odporu, pôsobí na vylučovanie žalúdočných štiav, črevnú peristatiku, premeny vápnika, zmeny psychomotoriky aj mozgovej činnosti, hormonálne zmeny – vylučovanie adrenalínu a noradrenalínu a pohlavných hormónov…) Psychické postoje sú potom závislé na tejto fyziologickej zmene. K psychickému pôsobeniu hudby patrí pôsobenie na postoje a správanie (emócie, asociácie, fantázia, denné sny, zníženie prahu konania, ..) Účinok hudby sa prejaví ešte výraznejšie v spojení s motorickou činnosťou (napr. tancom), ktorá je hudbou vyvolaná.

Vnímanie hudby ovplyvňuje:

- predchádzajúce životné skúsenosti a zážitky (pekné spomienky na detstvo a mladosť)

samotná skutočnosť, že sme jedným z mnohých poslucháčov, vo veľkej miere zosilňuje duchovný vplyv hudby.

Hudbu môžeme vnímať aj sprostredkovane. Príležitosť nám na to poskytuje aj také krasokorčulovanie. Bohatstvo melódie a rytmu dokáže krasokorčuliar vyjadriť v podobe pohybov. Unášame sa vizuálnym pohľadom, kým hudba nadobúda vyjadrenie v tančnom prevedení jej aktérov. Existujú pohyby účelné a pohyby názorne výrazové, to znamená pohyby emociálne podmienené, subjektívne nezbytné, ktoré z časti ovplyvňujú prejav krasokorčuliara a u klaviristu tón. Gesto je niekedy obsiahlejšie ako tón. Zámer, ktorý vyjadruje gesto, prekračuje niekedy možnosť nástroja, no nemusí prekračovať možnosti krasokorčuliara.

Dokonca aj tónina v akej je skladba hraná má vplyv na rozdielne vnímanie diela. Skladatelia mnohokrát modulovali časti skladby z jednej tóniny do druhej (pridaním krížikov alebo béčok), aby pridanli rôznosť, dodali určitý nádych a zdôraznili kontrastujúce časti hudobného diela.

 

 

Charakter tónin:

C dur

nevinnosť, jednoduchosť, heroická veľkosť

G dur

detinská idylickosť, spokojnosť

D dur

halleluja, blízkosť unesenia

A dur

uspokojenosť, láska, pokoj

E dur

smejúca sa radosť, výskanie

H dur

divá vášeň, mesačná noc

Ges dur

víťazstvo nad ťažkosťami, vydýchnutie

Des dur

pocit miešania bolesti a radosti

As dur

útecha v náboženstve

Es dur

hlas lásky

B dur

šlachetná činnosť

F dur

nevinnosť, heroická veľkosť

Rytmická hudba stimuluje pohyb, ale obmedzuje voľnosť plynutia myšlienok. Vhodná je hudba kľudná, melodická, výrazovo bohatá.

Prevažne malí poslucháči hudby majú radi, ak ich oboznámime so životmi skladateľov, ak im predstavíme niekoľkými slovami náladu diela. Vzdelaný hudobvník vníma hudbu jemnejšie aj s technickými detailami, ale hlavne má bohatšiu paletu asociácií spojenú s počutým obsahom, a tým je schopný hudbu hlbšie prežívať.

Rozdiel v prístupe k hudbe nevzniká iba prípravou poslucháča prijať hudbu, ale mnohé momenty pramenia i zo samotného hudobného diela, ktoré svojim obsahom umožňuje odlišný prístup. Svet hudby je stavaný na sluchové prijímanie. Žiadnu hudbu nemožno vyčerpať fyziologicko-psychologickými javmi, viazanými len na centrum sluchového vnímania. Tóny, rytmus, melódiu a zvuky sa totiž dostávajú prostredníctvom sluchu do veľkého mozgu a mozočku a ďalej do limbického systému, kde spätne ovplyvňujú pomocou endorfínov naše city, pocity a telesné funkcie. Tieto vplyvy sa dajú i merať, pretože hudba má vplyv na hladinu hormónov, krvný tlak, dýchanie a srdcový rytmus. Naviac dokáže zmeniť náladu človeka, potlačiť strach a bolesť a rovnako znížiť svalové napätie.

Dešifrovať hudbu znamená hudbu aktívne prijať, prežiť. Môžeme to prirovnať k príkladu, keď hovoríme “počúvam čo hovoríš”. Neznamená to, že vnímam len zvukové signály “čo hovoríš”, ale týmto chcem povedať, že “dešifrujem význam tvojej reči”.

Ani reč ani hudbu nemožno len “počuť”. Sluch na čiste fyziologickej rovine neodhaľuje väzbový význam. Nemožno obchádzať fakt, že hudba je prístupná len za aktivizácie širších oblastí vedomia. To čo vnímame je viac ako len vnímanie signálov. Hudba je v podstate rečou, ktorá síce nekonkretizuje, ale napriek tomu majú jej tvarové väzby konkrétny význam. Pri počúvaní to poznáme, dávame do súvislosti s inými predchádzajúcimi zážitkami.

“Ticho... je časťou reči.”

Bežne si ani neuvedomujeme úlohu ticha. Jeho blahodárny účinok na náš nervový systém sa nedá ničím nahradiť. Ale nič netreba preháňať. Všetkého veľa škodí.

 

 

“Maliar môže zachytiť človeka, ktorý sa raduje alebo žiali. Ale znázorniť na tom istom obraze ako smutný človek postupne zabúda na svoj žiaľ, ako sa upokojuje, ako sa mu nálada i tvár rozjasňuje, ako je mu čoraz lepšie a lepšie, a ako napokon je vo vytržení od šťastia nemožno. Nedokáže to ani ten najtalentovanejší maliar. Iba skladateľ môže v jednej a tej istej skladbe uskutočniť tie najneuveritelnejšie prechody – od sĺz k smiechu, od hnevu k radosti, od úplného pokoja k najenergickejšej činnosti.”

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rytmus je jedinečný potenciál na energizáciu a nastolenie poriadku. Hudba je štruktúrovaná realita a špeciálne rytmus je energizátor a organizátor.

Počúvaním hudby sa naskytá veľká šanca osloviť pocity, emócie ale aj konflikty a problémy pacienta.

Hudba – revolúcie a prevraty

chuť bojovať - vytvára dojem spolupatričnosti

Hudba môže byť rôzna tak isto literatúra má rôzne žánre:

Rock

Pop

Folk

Folklór

Rap

Techno

klasická hudba

love song

Ako často počúvaš hudbu?

Aký štýl máš najradšej?

Aká hudba ti je najbližšia?

Čo myslíš prečo?

Čo ti hudba prináša?

Sníval si už niekedy pri hudbe?

Akú hudbu nedokážeš počúvať a prečo?

Rozdel hudbu resp. jej štýly na super, dobré, ujde

Hudba ľudí zbližuje.

The importance of music

Music plays an important part in all cultures. People use music (1) in ceremonies, (2) in work, and (3) in personal and social activities.

In ceremonies. Nearly all peoples use music in their religious services. One kind of religious music seeks to create a state of mystery and awe. For example, some cultures have special musical instruments played only by priests on important occasions, such as harvest ceremonies and the burials of chiefs. Similarly, much Western church music attempts to create a feeling of distance from the daily world. Other religious music helps produce a sense of participation among worshipers. The singing of hymns by a congregation is a good example of this function of religious music.

Many nonreligious ceremonies and spectacles also use music. They include sports events, graduations, circuses, parades, and the crownings of kings and queens.

In work. Before machines became important, people had to do much difficult or boring work by hand. Laborers sang songs to help make their work seem easier. For example, crews aboard sailing ships sang chanteys, songs with a strong, regular beat. The sailors pulled or lifted heavy loads in time to the beat. Today, the wide use of machines has made the singing of work songs rare in industrialized societies. However, many offices and factories provide background music for workers.

In personal and social activities. Many people perform music for their own satisfaction. Singing in a chorus or playing a musical instrument in a band can be very enjoyable. Music provides people with a way to express their feelings. A group of happy campers may sing cheerful songs as they sit around a campfire. A sad person may play a mournful tune on a guitar.

Many famous rulers have used music to help them relax. According to the Bible, David played the harp to help King Saul take his mind off the problems of ruling Israel. Kings Richard I and Henry VIII of England composed music. Other leaders have performed music. For example, Presidents Harry S. Truman and Richard M. Nixon of the United States played the piano.

People use music at a variety of social occasions. At parties and dinners, music often is played for dancing or simply for listening. In some countries, a young man shows that a young woman is special to him by serenading

her or by sending musicians to play and sing for her.