Zrakovú sústavu človeka tvoria oči, zodpovedajúce časti mozgu a spoje medzi nimi.

Ľudské oko sa skladá z dvoch systémov. Jeden vytvára obraz a druhý tento obraz pretvára na elektrické impulzy. Prvý systém tvoria rohovka, zrenica a šošovka. Jadrom druhého, transdukčného systému sú dva typy receptorov: tyčinky a čapíky. Majú rozdielne funkcie. Tyčinky sú určené na nočné videnie, lebo pracujú pri nižších svetelných intenzitách a slúžia na čiernobiele videnie. Čapíky sú určené na videnie cez deň, sú citlivé na vyššie intenzity svetla a zabezpečujú videnie farieb.

Oba receptory obsahujú chemické látky, tzv. fotoreceptory, ktoré pohlcujú svetlo. Pohltením svetla sa začína dôležitý proces premeny svetla na elektrický signál a výsledkom je nervový vzruch. Elektrický signál sa prenáša prostredníctvom bipolárnych buniek z tyčiniek a čapíkov na neuróny, ktoré nazývame gangliové bunky. Dlhé axóny gangliových buniek po výstupe z oka vytvárajú zrakový nerv, ktorý vedie do mozgu. Mozgové centrum pre zrakové vnímanie sa nachádza v kôre mozgu v oblasti ostrohovitej brázdy na mediálnej strane záhlavného laloka.

Naše vnímanie sveta vo farbách (aj keď nám, ak je naše vnímanie neporušené, pripadá tak samozrejmé) je jednou z najväčších zahad štúdia zrakového vnímania.

V minulosti vznikli dve hlavné teórie vnímania farieb. Prvá z nich bola pôvodne vytvorená Thomasom Youngom v roku 1807. O päťdesiat rokov neskôr ju ďalej rozvinul a kvantifikoval Hermann von Helmholtz svojou trichomatickou teóriou. Tvrdí, že na vnímanie farieb slúžia tri typy receptorov (čapíkov). Každý z týchto receptorov je citlivý na široké spektrum vlnových dĺžok, ale najvyššiu citlivosť má iba v malom rozsahu. Oblasti spektra, na ktoré sú jednotlivé receptory citlivé, sa sčasti prekrývajú. Tak sú krátke receptory maximálne citlivé voči krátkym vlnovým dĺžkam (modrá), stredné receptory sú maximálne citlivé voči stredným vlnovým dĺžkam (červená).

Vnímanie rôznych farieb je určené vzájomným spolupôsobením týchto troch receptorov. To znamená, že svetlo určitej vlnovej dĺžky stimuluje rôzne tieto tri druhy čapíkov a podľa pomeru podráždenia jednotlivých receptorov vzniká vnem určitej farby. Existencia týchto receptorov bola neskôr experimentálne potvrdená.

Napriek svojim úspechom trichomatická teória nedokáže vysvetliť niektoré známe nálezy, týkajúce sa fenomenológie farieb (napr. následné obrazy). V roku 1878 prispel k výskumu vnímania farieb psychológ Ewald Hering svojou teóriou opozičných procesov. Hering bol presvedčený, že v zrakovej sústave existujú dva typy jednotiek na vnímanie farieb: 1. červeno – zelená , 2.modro – žltá. Každá jednotka reaguje opačným spôsobom na svoje dve protikladné farby. Jednotka pre červenú

a zelenú farbu napríklad zvyšuje svoju reakciu, keď vníma červenú farbu a znižuje, keď vníma zelenú farbu. Táto jednotka však nemôže zároveň reagovať oboma spôsobmi, červenozelená a žltomodrá farba nemôže vzniknúť. Biela farba vzniká, keď sú v rovnováhe oba typy jednotiek. Taktiež vnímame jeden farebný odtieň, keď je v nerovnováhe iba jeden typ jednotky. Kombináciu farebných odtieňov vnímame, keď sú v nerovnováhe obidva typy jednotiek. Tieto dve teórie navzájom súťažili viac než polovicu storočia. V sučasnosti je trendom spájať tieto dve teórie – s uplatnením trichromatickej teórie pri výklade fungovania čapíkov, a s využitím opozičnej teórie na úrovni neurálnych procesov, prostredníctvom ktorých sa dostávajú svetelné podnety do mozgu.

Farby ovplyvňujú náš každodenný život. Sú dôležité nielen pre estetické cítenie a emocionalitu človeka, ale aj pre každodenné úkony nevyhnutné pre prácu, ba prežitie. Zmenené vnímanie faroieb môže veľmi významne zmeniť a zťažiť život postihnutého.

Farby nám uľahčujú rozpoznávať jednotlivé objekty od ich pozadia – teda detekovať objekty. Rozoznávať objekty len na základe svetlosti je omnoho ťažšie, lebo osvetlenie sa mení a sťažuje rozoznávanie kontúr objektu. V prírode sa farby využívajú rovnako na odlíšenie od okolia (nápadné sfarbenie kvetov alebo živočíchov vtedy, keď chcú pútať pozornosť napr. kvôli rozmnožovaniu) ako aj na čo najväčšie pripodobnenie k okoliu (rôzne maskovania živočíchov, červená v prírode zväčša znamená nebezpečenstvo), pričom obidvoje pomáha prežitiu. Farby majú mnoho dôležitých funkcií aj v živote človeka: od tej, že pomáhajú človeku pohybovať sa bezpečne po svete, až po to, že sa stali dôležitou súčasťou sémantiky ľudskej reči.

Keď je citlivosť na niektorú zo základných farieb oslabená, hovoríme o anomálii, pri úplnej nefunkčnosti niektorého systému nastáva príslušná anopia. Ako trichromáziu je možné označovat nie len normálny farbocit, ale patrí pod ňu aj protanomália (znížená citlivosť na červenú), deuteranomália (znížená citlivosť na zelenú) a tritanomália (znížená citlivosť na modrú). Tieto anomálie majú veľmi mnoho variácií – podľa stupňa oslabenia citlivosti sa mení farebný obraz, ktorý postihnutí vidia, takže pravdepodobne každý postihnutý vidí farebné objekty mierne odlišne od druhých.

Ťažkosti v rozoznávaní červenej a zelenej (ktoré sú zďaleka najčastejším typom farboslepoty) sa prejavujú v problémoch pri spoznávaní a odlišovaní farieb v ktorých je červená alebo zelená komponentom : odlišovaní modrej od fialovej, tmavozelenej od tmavohnedej atdˇ. Je sotva možné presne určiť, ako vlastne dichromati vidia (už preto, že vidia odlišne). John Dalton, podľa ktorého sa nazýva protanopia, bol sám protanopom. Keď mu ukázali svetelné spektrum vytvorené lomom svetla v hranole, videl: "2, najviac 3 rozdiely. Mohol bz som ich nazvať žltá a modrá, alebo žltá, modrá a purpurová. Moja žltá zahŕňa červenú, oranžovú, žltú, zelenú ostatných a moja modrá a purpurová sa krzjú s ich." (3., s. 176.)

deuteranoamália: muži 4.9% ženy 0.4%

Okrem vrodenej farbosleposti existuje aj získaná. Farebné videnie môžu zmeniť rôzne intraokulárne a cerebrálne choroby, prípadne úrazy. Napr. diabetes môže môže poškodiť modré čapíky alebo spôsobiť iné zmeny na sietnici. Iné abnormality farebného videnia môžu mať pôvod v optickom nerve: napr. alkoholici, ktorí nemajú dostatok vitamínu B12, čo spôsobuje zníženú citlivosť na dlhé vlnové dĺžky, takže červenú vidia ako tmavú a málo sýtu. Takisto niektoré otravy sa prejavujú zmanami vo farebnom videní. Úrazy alebo mozgové príhody, ktoré narušia kôrové centrum pre farebné videnie, môžu spôsobiť zmeny vo farebnom videní.

Anomaloskop je prístroj na diagnostiku rôznych typov farbosleposti. Vyšetrovaný sa díva na testovacie pole, kde svetlo vytvára dve polovice kruhu. Jednu polovicu vytvára červené a zelené svetlo formujúce žltú, druhú polovicu monochromatické žlté svetlo. Vyšetrovaný nastavuje pomer intenzity červeného a zeleného svetla, až kým nevidí celý kruh jednej farby. Podľa nimi nastaveného červeno-zeleného pomeru sa potom vyhodnocuje.

Okrem samotnej farboslepoty môžu postihnutí mať mnoho iných príznakov, ktoré sťažujú ich život. Monochromati, hlavne tí, čo nemajú žiadne čapíky, často trpia zvýšenou senzitivitou na svetlo, pretože tyčinky, ktorými vlastne vidia, sú určené na videnie v nižších svetelných intenzitách. Často majú aj veľmi zhoršenú ostrosť zraku a trpia nystagmom, t.j. mimovoľnými periodickými pohybmi očí z boka na bok.

V ľudskej civilizácii je veľmi mnoho informacií viazaných na farbu. Farboslepí môžu mať ťažkosti s porozumením týmto informáciám. Od akýchkoľvek farebne označených textov, obrázkov, grafov, máp atdˇ., cez lieky rozlišované farbou, farby semaforu... kdekoľvek, kde je informácia viazaná na farbu, sa môže vynoriť problém.

V sociálnom styku môže farbosleposť tiež veľa ovplyvniť. Farboslepí sa často musia spoliehať na okolie pri výbere oblečenia, aby predišli čudáckym farebným kombináciám. Omyly vo farbách môžu často spôsobovať nedorozumenia. Farboslepí priraďujú farbu predmetom sčasti na základe pamäti, abstraktného poznania alebo kontextu, v čom sa môžu mýliť.

Veľmi významne sa farboslepota prejavuje v živote živote ľudí postihnutých ťažšími formami farboslepoty. Tyčinkoví monochromati trpia svetelnou averziou, ktorá ich v plnom dennom svetle takmer oslepuje. Postihnuté deti už od útleho detstva javia tendenciu zdržiavať sa v tme a vychádzať von až za súmraku. Vytvárajú sa u nich obranné mechanizmy proti prudkému svetlu: žmurkanie, návyk pozerať sa neustále s privretými očami. Sami postihnutí niekedy považujú tito návyky /a ich následky, ktorými sa prejavujú na sociálnom okolí/ za nepríjemnejšie a viac im sťažujúce život ako samotná farboslepota.

Použitá literatúra: